DGM/Slender crossover: F⊗ll⊗ws...

Ah, zdravím! Takže, najprv sa chcem ospravedlniť, že som mesiac kašľala na túto webku a nepridala jediný fanfiction. Dôvodou mnoho, hlavný je však, že som silne posadnutá horrorovými kravinami, hlavne hrami, konkrétne Amnesiou a Slenderom. Ah, ak ste to neskúšali, hrajte, je to super, len potom môžete mať problémy so zaspávaním... K celej tejto veci patrí asi tak milión blogov na tumblr a samozrejme slávne Marble Hornets! A taktiež sa blíži IstroCON na ktorom budete mať možnosť ma stretnúť takže vybavujem cosplay Allena.
No, posledné dva týždne som robila na tomto fanfictione. Je to crossover D.Gray-man a hry Slender (hlboká posadnutosť)  samozrejme že yullen, to nezaprem. Romantika sa tam nájde, je to však tak trochu horror, môjprvý takže je to strašne lame. Záver som písala s Timcanpym na hlave v pyžame a deke, teraz som to dokončila... Mimochodom, nikdy nekýchajte, keď toho krpatého golema máte na hlave :) Ale ukončím tento nekonečný úvod a rovno postnem fanfiction. Mám chuť na rámen...
One-shot (15 strán A4)
Enjoy!

‘Ďalší nudný deň za mnou...’
Allen Walker vypol televíziu a presunul sa na počítač. Zobral laptop, pustil internet. Mail, heslo. Prihlásený. Nové správy. Je toho opäť plno. Najviac ho asi zarazilo že jedna- no, skorej viacero podobných fotiek sa často objavovali, boli skoro VŠADE. Tag: Slenderman. Google. Hľadať: Slenderman. Tisíc výsledkov. Prvý: Slenderman wikia. Klik, otvoriť. Všetko naštudovať. Creepy ale fascinujúce.
‘Je toho málo...’
Ako študent dejepisu Allen nemal problém vyhľadať si veci v knižnici alebo sa opýtať profesora. Meno si napísal na ruku a išiel spať.

Zvoní.
Allen si zbalil veci. O chvíľku k nemu dobehla spolužiačka.
“Ahoj Allen, budúcu sobotu má ísť ten film na ktorý sme sa tak tešili. Pôjdeme spolu?” spýtala sa.
“Ah, Lenalee! Prepáč, nejde to... Akurát vtedy sa má vrátiť Kanda.”
“Vážne? To už budúci týždeň? Úplne som zabudla.”
“To nič...”
“Dobre, tak sa stretneme v pondelok v škole!”
“Ahoj!”
Allen si prehodil tašku cez rameno a išiel dole za profesorom. Nikto už v triede nebol tak sa mohol v kľude spýtať na vec svojho záujmu.
“Pán profesor?” oslovil učiteľa.
“Ah, to je môj obľúbený študent! Čo ťa trápi, Allen?”
“Pán profesor, včera som natrafil na niečo... zvláštne... Snažil som sa vyhľadať niečo na internete, ale veľa toho nebolo... Volá sa to... Ah áno, Slenderman.”
“Na takéto veci si príliš mladý,” povedal zrazu ostrejšie profesor a otočil sa.
“Ah, to je škoda... Myslel som, že môj obľúbený profesor ma pochopí a objasní mi pár záhad... Ste tak vzdelaný, určite o tom musíte vedieť. Ostatných sa ani nebudem pýtať, nemalo by to zmysel...” Ah, Allenova pretvárka. Funguje to, vždy to fungovalo...
“Do-dobre...” vykoktal profesor. “Slenderman je zlá bytosť. Nechcem o tom hovoriť na školskom pozemku...”
“A ak by som vás pozval do čajovne alebo na kávu?” Stoj čo stoj, musí získať ďalšie informácie.
“To nie... Na internete toho veľa nebolo? Povedz mi najprv, čo už vieš.”
“Nie veľa. Vraj je to stará bytosť... Je vysoký 6-15 stôp, má bielu pokožku, žiadne vlasy či tvár. Nosí čierne nohavice a sako, pod tým košeľu a čiernu alebo  červenú kravatu. Dokáže meniť svoju veľkosť. Dokáže sa teleportovať a z tela si môže nechať vyrásť chápadlá. Svoju obeť prenásleduje a potom zabije. Bolo písané aj o spôsoboch zabíjania. Najprv-”
“To stačí. O tom nehovor,” zastavil ho rýchlo profesor. “Ešte niečo?”
“Nie... Niečo o folklóre, kde sa vyskytuje... V Nemecku bol ako nejaký Der Ritter a ďalej sa už nepamätám.”
“Fajn. Na YouTube by mal byť jeden dokument o ňom... A tu...” Natiahol sa do tašky. “Mám tu o ňom knihu. Začal som ju odznova čítať. Je to veľmi zaujímavé. Dám ti jednu dobrú radu. Nečítaj to na večer. Nečítaj to po súmraku. A už rozhodne nie v noci.”
“Ďakujem pán profesor. Hneď ako tú knihu dočítam, vrátim vám ju!” S týmito slovami Allen vyšiel z triedy a zamieril domov.
Prišiel k paneláku kde dočasne býval. Aspoň kým neukončí školu. Potom sa chcel presťahovať niekam inam. Vlastne CHCELI presťahovať. Býval so svojím priateľom Kandom, ktorý bol zatiaľ dočasne mimo mesta. Odomkol vchodové dvere a vyšlapal si to na tretie poschodie. Odomkol dvere od bytu, tašku hodil na zem a išiel sa najesť. Uvaril si nejaké inštantné rezance, bol príliš lenivý a hladný aby pripravoval niečo iné. Kým sa mu “lúhovali”, hodil na seba niečo  pohodlné, zabalil sa do deky (už bol október) a zobral si svoje jedlo. Keď dojedol, zobral si laptop a išiel si vyhľadať ten dokument. Keď dopozeral, laptop odložil a išiel si čítať knihu, ktorú dostal od profesora. O pol šiestej ju odložil, dal radšej na profesorovu radu. Bolo to naozaj desivé. Zase zapol laptop a išiel pre zmenu na g-mail. Jeho priatelia by už mohli byť online. Nemýlil sa. Online: Lavi Bookman, Miranda Lotto a ďalší. Rozhodne si však musel pohovoriť s Lavim a Mirandou. Lavi bol jeho starší spolužiak, sempai ak chcete. Taktiež bol zameraný na dejepis a mal rád creepypasty, mohol by teda teoreticky niečo vedieť. Miranda bola jeho kamarátka, ktorá už školu vychodila, taktiež mala zameranie na dejepis. Bola pôvodom z Nemecka takže mohla niečo vedieť. Okamžite začal vyzvedať. S Mirandou to bolo ťažšie pretože hovorila zväčša po nemecky. Nemčinu sa však učil takže niečomu porozumel.
Lavi: Ahooooj!
Allen: Ahoj Lavi
Allen: Vedel by si mi niečo povedať o Slendermanovi?
Lavi: Slenderman? Práve o tom som ti chcel hovoriť! Človeče to je super!
Allen: Fakt?
Lavi: Je to bomba! Je horrorový film o ňom a spravili aj jednu hru o ňom je to fakt desivé a sranda musíš si to stiahnuť!
Allen: Wow, nevedel som! Ale potom už asi chápem tie screenshoty čo som videl na nete s komentármi “What an unpleasant surprise, Slendy!”
Lavi: Okey rýchlo si to stiahni vygoogli si to je všade len hoď do vyhľadávania “Slender free download” a máš tam tisíc odkazov. Niektorý stiahni je to to isté. A vyskúšaj potom aj rôzne options! Práve skúšam jednu, volá sa “20 dollars”
Allen: To je to čo sa o ňom hovorí že chce len objať a 20 dolárov a potom dá pokoj?
Lavi: Asi. Ale je to pretty funny keď sa objaví tak spieva “GIMME 20 DOLLARS” takým groteskným hláskom. Ale aj tak ťa potom dostane a zabije... Ah, práve som skapal... Je to fakt prepracované dokonca sú tam aj tie jeho chápadlá!
Allen: To musí byť fakt super, idem si to stiahnuť. Ale najprv... O čom to je?
Lavi: Si v lese v noci a musíš získať 8 stránok nejakých. Keď zoberieš prvú Slendy ťa začne prenásledovať. Čím viac máš stránok tým viac sa približuje.
Allen: Desivé. Už si to prešiel?
Lavi: Získal som už 7 z ôsmych stránok. Vždy ma potom dostal...
Allen: Idem stiahnuť!
18:05
Lavi: Allen?
Allen: No?
Lavi: Máš to už?
Allen: Jasné už to hrám! Keď sa prvý krát objavil nevedel som čo robiť dostal ma. Jačal som a skoro som spadol zo stoličky. Ale ináč je to sranda.
Lavi: Vravel som ti!
Allen: Yay, konečne, mám ďalšiu stránku!
Lavi: Koľko ich máš?
Allen: Teraz som získal tretiu.
Lavi: Cool hraj ďalej bude to len lepšie a lepšie. Vedel si že už pracujú aj na multiplayer verzii?
Allen: Super tak to si niekedy zahráme!
Lavi: Ok. Musím, starý Panda ma otravuje. Caw!
Allen: Ahoj
Hru si Allen naozaj užíval. Škoda že ju nikdy neprešiel... Od Mirandy sa taktiež dozvedel pár zaujímavostí o Slendermanovi.  Bola nedeľa. Allen si spravil úlohy, naučil sa a potom išiel zase čítať knihu. Čím ďalej sa dostával tím viacej to bolo desivé. Ale aj zaujímavé. Ešte dva týždne do Halloweenu. Bola streda. Allen sa naraňajkoval a išiel do školy.  Vrátil sa domov. Dole si skontroloval schránku. ‘Pár letákov ako obvykle. A jeden... Papier? Dobre, skontrolujem až doma...’ Vošiel do bytu a letáky hodil na stôl, spoločne aj s papierom. Spravil si obed, najedol sa a až potom sa na to pozrel. Na papieri bolo napísané naškrtaným písmom I am f⊗ll⊗wing y⊗u.
Allen namieste stuhol. Toto bolo typické len pre jednu bytosť. Ale... Možno mu to poslal Lavi aby ho vydesil. Hej, to bude ono.
Večer si sadol za počítač a išiel na chat. Lavi bol online.
Allen: Ha ha Lavi, veľmi vtipné, takmer si ma s tým listom dostal!
Lavi: Akým listom?
Allen: Nehraj sa na hlupáka! Viem že si to poslal ty!
Lavi: O čom to hovoríš?
Allen: Ty... o ničom nevieš?
Lavi: Nie!
Allen: Aha, tak... prepáč...
Lavi: Čo sa deje, Allen?
Allen: To nič, to nič, zabudni na to.
Lavi: Allen, ak ťa niečo trápi, povedz mi to, je to v pohode.
Allen je offline. Správy, ktoré pošlete budú doručené keď Allen bude online.
Lavi: Čo sa stalo?
Allen si sadol na gauč a zamotal sa do deky. Ľutoval, že si to všetko študoval. V dokumente povedali “Slenderman ide po ľuďoch, ktorí o ňom vedia veľa, po tých, ktorí sa ho boja a tých, ktorí ho videli.”
Allen ticho vzlykol. “Som hlupák...”
Počas týždňa Allenovi ešte prišli ďalšie takéto listy. Boli to správy ako There is no escape, Still behind you, Watching and has no eyes... Follows...
Bolo toho naňho priveľa. Knihu vrátil profesorovi, ani ju nedočítal. Zmazal hru Slender zo svojho počítača. Snažil sa predstierať, že sa nič nedeje. Všetci si však všimli že sa Allen chová v poslednom čase divne. Odmietal jesť, chodil unavený, bál sa najmenšieho buchnutia. V piatok počas vyučovania ho učitelia poslali domov lebo celú hodinu silne krvácal z nosa. Presne ako hovorili... Bolo toho veľa a Allen bol vystresovaý. V piatok večer sa rozhodol spýtať Mirandy, inú možnosť nevidel.
/Chat je preložený tak ako si ho preložil z nemčiny Allen/
Allen: Miranda?
Miranda: Áno Allen?
Allen: Ak by niekoho prenásledoval Slenderman, čiste teoreticky, dalo by sa uniknúť? Ako nejako sa ho zbaviť.
Miranda: Ah, tak teba to ešte neopustilo? Možno tých 20 dolárov by toho chudáka zachránilo, neviem, ešte som to neskúšala haha. Naozaj neviem ako sa ho zbaviť. Počula som že je úniku.
Allen: Ďakujem
Allen si vydýchol. Asi predsa len existovala možnosť ako vyviaznuť strašnému osudu...
Dlhá noc, zlé sny, strach. Tentoraz ešte horšie než minule. Allen sa ráno zobudil s výkrikom. Slnko len vychádzalo. Nechal to tak, vyliezol z postele a uvaril si zelený čaj (Má 15, kávu ešte nesmie). Dal si nejakú čokoládu na nervy a pustil si pesničky, o ktorých vedel, že mu pomôžu cítiť sa lepšie. Stále sa bál. Ale už bola sobota. Poobede mal prísť Kanda. A potom všetko bude dobré...
Deň prebehol dobre. Allen pripravil večeru - Kandove obľúbené jedlo: rezance soba - a upratal byt. Na obed mal opäť len inštanté rezance, to mu stačilo. Dal si ďalšiu čokoládu a čaj. Poobede mal ďalšie krvácanie, ale podarilo sa mu ho zastaviť a nejak aj prekryť stopy. O piatej počul klopanie na dvere. Stŕpol. Kto to bol? Kanda, určite Kanda. Alebo? Mohol to byť aj... Opäť sa ozvalo klopanie. Pomaly sa zdvihol z gauča a podišiel k nim. Ďalšie zaklopanie. Allen otvoril dvere.
“Dal si si na čas.”
“Kanda!” Allen sa vrhol Kandovi okolo krku.
“Fajn čakal som všeličo ale toto nie. Takto nadšeného som si ťa nepredstavoval ani v maxime.”
“Oh, prepáč, len...”
“Len čo?” Kanda nadvihol obočie.
“Nechaj tak, zabudni na to. Poďme dnu najesť sa.”
Kanda prikývol a vošiel dnu.

“Je ti dobre? Skoro si sa nedotkol jedla.” Kanda sa ustarostene pozrel na Allen.
“Čo? Ah. Nie som hladný...” odvetil Allen.
“To sa u teba nestáva.”
“Nechaj to ta-” Nedokončil. Rýchlo si rukou zakryl nos. Po chvíli však cez prsty vytiekla krv.
“Moyashi čo sa deje?” Kanda vyskočil zo stoličky a pribehol k Allenovi.
“To.. to nič, prines mi prosím kapesníky alebo niečo nech môžeme zastaviť tú krv.”
O chvíľu sa Kanda vrátil s balíčkom vreckoviek.
“Bude to stačiť?” opýtal sa.
“Snáď...”
“Čo sa s tebou deje, Moyashi?”
“Som v pohode, toto sa mi v poslednom čase stáva často...”
“Mal by si ísť k doktorovi. Poď, odveziem ťa.”
“Nie!”
Kanda sa zarazil. “Čo?” spýtal sa.
“Nie, netreba. To je v pohode. Nič to nie je, fakt.”
Kanda pokrčil ramenami.
“Ja už som dojedol takže si idem vybaliť veci,” oznámil a odišiel z kuchyne.
Allen si vydýchol. ‘Dúfam že už nebude vyzvedať... A že už sa nič podobné nestane... Už teraz ma podozrenie...’
Okolo jedenástej večer Kanda a Allen konečne zaliezli do postele a išli spať. Allenov spánok bol opäť nekľudný a prerušovaný. Keď sa o štvrtej ráno zobudil s výkrikom a plačom, nedalo sa už nič skrývať. Musel vyklopiť pravdu.
“Sľúbili sme si, že už nebudeme mať medzi sebou žiadne tajomstvá, Moyashi. Čo sa deje?”
“Ja... ja neviem ako to vysvetliť...” vzlykal Allen.
“Pohádal si sa s niekým? Máš problémy v škole? Niekto ti ublížil?”
“A-ani jedno... Ja naozaj neviem ako to povedať...”
Kanda si vzdychol. “Má to niečo do činenia s tou novou hrou Slender?”
Allen prekvapene zažmurkal. “Blízko. Čo vieš o Slendermanovi?”
“Ako vyzerá a potom tie únosy detí...”
“Svoju obeť sleduje a potom ju zabije... Obeť sa počas toho času chová zvláštne, často krváca z nosa... Slenderman ju nakoniec dotiahne do lesa, zavesí na strom, nechá vykrvácať na smrť... Vykuchá ju, vnútornosti napchá do sáčkov a vráti na pôvodné miesto... aj so sáčikmi... Zameriava sa hlavne na tých, ktorí veľa vedia, ktorí sa ho boja a ktorí ho videli... Vraj... nie je úniku...” Allena pochytil ďalší záchvat plaču.
“Čo tým myslíš?”
Allen sa zdvihol z postele a zo stola vytiahol niekoľko listov.
“Toto som dostal.” Listy podal Kandovi.
“Moyashi, to...”
Allen prikývol. “Sleduje... ma...” Hodil sa Kandovi okolo krku a opäť sa nekontrolovateľne rozplakal.
“Upokoj sa... Bude to dobré... Niečo sa musí dať robiť... Budem s tebou všade chodiť a chrániť ťa, dobre?”

Neskôr toho dňa išli do knižnice. Potrebovali niečo nájsť. Schádzali dolu po schodoch. Prvé medziposchodie.
“Sakra, zabudol som si peňaženku. Počkaj tu chvíľku, okey? Hneď som späť.”
Allen prikývol a ostal stáť na mieste. Kanda rýchlo vybehol hore, odomkol dvere a vošiel do bytu. Allen už počul len zabuchnutie dvier. Ostal sám. Ticho, nikde nikoho. Celým telom mu prešla vlna triašky. Znervóznel, bál sa. Zo spodu sa ozvalo pravidelné, pomalé búchanie. Bolo to buch ticho ticho buch ticho ticho buch ticho ticho...Ako v hre Slender keď vás sleduje Slenderman.  Allenovi naskočila husia koža.
“Kanda... Ponáhľaj sa...” zašepkal. Zavrel oči. Triasol sa.
Zrazu bolo z prízemia počuť kroky a šuchot oblečenia. Allen padol na kolená. Pevne držal zábradlie.
“Nie, prosím, ešte nechcem zomrieť... Nechcem zomrieť. Nechcem...´”
Zhora sa ozvalo buchnutie dverí a zvuk zamykania. Zvuky ustali. Allen si vydýchol a postavil sa. Stále sa klepal, ale už to bolo lepšie. Kanda prišiel...
“Trochu som sa zdržal, nemohol som ju nájsť, takže- Moyashi, stalo sa niečo?” spýtal sa, keď uvidel Allenovu bledú tvár, bledšiu než obvykle.
“Ah, nič sa nestalo... Z celej tej veci začínam byť paranoidný...”

V knižnici strávili pár hodín. Veľa informácií nenašli a knihu čo mal Allen požičanú do profesora tam nemali. Niekoľko kníh si zobrali domov a začali hľadať.

Pondelok ráno.
“Haló? Pán profesor, mohli by ste ma tento týždeň ospravedlniť? Necítim sa dobre, tie krvácania ešte neprestali... Naozaj? Ďakujem. Dovidenia.” Allen zložil telefón a vydýchol si.
“Kanda?”
“No?”
“Našiel si niečo?”
“Nie.”
“Mal som si tú knihu nechať a dočítať ju...” zamrmlal naštvane Allen.
“No s tým teraz asi nič nenarobíme, nemyslíš? A napadlo ti, že ak by si si ju nepožičiaval, možno by sa toto celé nedialo?”
“Ah, kto vie... Ale keď už som v tom raz po uši, mohol som to dočítať.”
“Moyashi, je jasné že si to vrátil lebo si mal strach. Nemyslím, že by si bol tak či tak schopný to po tomto všetko dočítať.”
“Máš pravdu...”

Piatok 31. október
17:38
Kandov a Allenov byt.
“Moyashi vyspi sa! Nespal si takmer celý týždeň! Odpočiň si, ja zatiaľ budem pokračovať v hľadaní.” Kanda začínal byť poriadne nervózny. Allen odmietal jesť aj spať, celý týždeň strávil zaborený v knihách a hladaním na internete.
“Načo? Nie som unavený, Kanda... Začínam si myslieť, že naozaj nie je úniku. Dostane ma... Všetci to tvrdia. Ja to len odmietam prijať...” odvetil Allen slabým hlasom. Bol ako vymenený. Tichý, smutný. Akoby až mŕtvy.
“JE tam únik! Miranda to povedala, nie? A ona to musí vedieť! Má to vyštudované! Slenderman je časť histórie jej krajiny!” Kanda potriasol Allenom. Priam strácal nervy.
“Myslíš?” Allen pozrel na svojho priateľa. Oči boli sklené ako bývajú u bábik. “Jediný únik je nevedieť, nevedomosť ťa ochráni. Ide si po mňa...”
“Moyashi, začína ti z toho šibať! Spamätaj sa!”
“Prečo neprijať fakty? Som vlastne už mŕtvy... Je tam strom? To nie je dobré. Zomrieš v okamihu...”
“Moyashi už ti z toho vážne hrabe! Daj mi ten laptop a odpočiň si!”
“How to escape? Is there a way?
If you don’t know than it’s okay.
Do you fear him? Are you afraid?
He will come for you.
See a tree? Not good, not good...
You will be dead within second.
See that tree? That’s not a tree.
That’s HIM, in all his beauty.
Fear him, fear him if you know the true...” odrecitoval Allen básničku ktorú videl na internete.
“Daj sem ten laptop!” Kanda Allenovi z rúk vytrhol laptop a išiel na jeho g-mail.
Allen: Baka usagi tu je Kanda okamžite odpovedaj!
Lavi: Ah, Yu, ahoj! Čo sa deje?
“Kanda vráť mi ho!” Allen sa načiahol po laptope.
“Nie!”
“Niečo mi napadlo! Daj to sem!”
Kanda po chvíli rozmýšlania privolil.
Allen: Ahoj Lavi tu Allen. Ako sa končí tá hra Slender? Už si ju prešiel?
Lavi: Čau Allen. Hej prešiel som to.
Allen: Nezdržuj a povedz ako to končí!
Lavi: Fajn fajn, čo sa čertíš! Takže keď zoberieš poslednú stranu, hudba prestane hrať a Slenderman zmizne, aj keď by stál priamo pred tebou. Stále sa môžeš voľne pohybovať. Starý Panda ma volá, musím ísť. Čav a nech ti je čoskoro lepšie!
“Kanda, myslím že som práve zistil, ako sa z toho dostať...”

Allen na seba rýchlo hodil džínsy, tričko, mikuni, bundu a pre istotu aj šál, obul si tenisky a zobral baterku. Kanda už bol oblečený, ešte do batohu hodil dve fľaše vody a nejaké tyčinky.
“Všetko pripravené?” spýtal sa Allen.
“Hej. Dúfam, že vieš, čo robíš.”
“Pravdu povedať ani veľmi nie.” Allen sa nervózne zasmial. “Ale o ničom inom nevieme, musíme to skúsiť.”
Vyšli z bytu, zamkli, zbehli po schodoch dolu a nasadli do taxíku, ktorý na nich už čakal.
“Kam to bude páni?” spýtal sa taxikár.
“Najbližší les,” odvetil Allen rýchlo. “A prosím, ponáhľajte sa.”
Taxikár prikývol a šlapol na plyn.
“Nervózny?” spýtal sa Kanda.
“Viac než len to... Je to jediná možnosť, o ktorej vieme. Netuším, ako inak sa z toho dostať. A ak by to nevyšlo, tak by sme museli hľadať ďalej. Lenže neviem, ako dlho by som to ešte vydržal z psychickej stránky. Vážne mi z toho už hrabe,” odvetil Allen so smiechom.
“Ako dlho myslíš, že to potrvá?” spýtal sa.
“Ako dlho trvá hra?”
“Netuším. Vždy ma dostal. Ale poznám všetky miesta kde to je, takže ak sa budeme Slendermanovi vyhýbať, môžeme to stihnúť veľmi rýchlo.”
“Lenže tento les asi nebude taký istý ako v hre,” povedal Kanda otrávene.
“Ale aspoň mám predstavu, kde hľadať,” odvrkol Allen.
Zvyšok cesty presedeli v tichosti stratení vo svojich myšlienkach.
Keď vystúpili z taxíka a zaplatili, ostali úplne sami.
“Kanda, ja... rozmýšľal som a... Daj mi batoh a odíď, ak tu nechceš byť. Mne... mne to nevadí. Prepáč, že som ťa do toho zatiahol...” zašepkal Allen.
“Stojím pri tebe, nech sa deje čokoľvek, pamätaj si to,” povedal Kanda milo a pobozkal Allena.
Allen kývol na súhlas.
“Čo ak to zle dopadne?” spýtal sa s náznakom strachu v hlase.
“Nedopadne. Všetko bude dobré. O pár hodín už budeme doma, akoby sa nikdy nič nestalo.”
Allen nepovedal nič. Stále tam boli isté pochyby. Čo ak to nevyjde? Čo ak ohrozí  život svojho priateľa? Dobre, bol rád, že s ním chce Kanda zostať aj v takejto situácii, ale cítil sa zle že ho vystavuje nebezpečenstvu.
“Moyashi, ideme?” zavolal naňho Kanda od vstupnej brány.
Allen sa otočil a utekal za ním.
“Je tu jeden problém. Je to zamknuté,” povedal Kanda keď bol Allen pri ňom.
“Vadí to?” spýtal sa Allen. “Pomôž mi vytrepať sa na ten plot!”
Kanda prekvapene zažmurkal. Pre Allena nebolo typické takto porušovať pravidlá. Nechal to tak a dal Allenovi stupáka aby sa mohol vyštverať na plot. Keď sám preliezol plot, Allen už stál tam so zažnutou baterkou.
“Kam máme ísť?” spýtal sa Allena.
“Prvý papier je blízko spawnu na strome,” odvetil Allen, očami slednujúc okolie. “Slenderman po tebe pôjde až po zobratí prvej strany, ale počul som aj o tom, že ťa môže dostať aj keď máš nulu.”
“Kde konkrétne by mohla byť?”
Allen zasvietil na vysoký starý strom, ktorý bol už pravdepodobne aj suchý.
Obaja sa pohli v rovnakej chvíli. Vykročili k starému stromu.
“Nikde tú stránku nevidím,” povedal Kanda keď stáli pri strome.
“Z opačnej strany. A nikdy sa neotáčaj, aj keby si mal akékoľvek veľké nutkanie. Nesmieš.”
Kanda prešiel okolo stromu. “Je tu,” povedal.
“Zober to. Odteraz nás sleduje.” Allen hovoril monotónnym, tichým hlasom. Bolo to až nepríjemne strašidelné ako sa mu menili nálady.
Kanda spravil ako mu Allen prikázal a papier si strčil do vrecka.
“Preč,” šepol Allen a rozbehol sa niekam do lesa. Kanda ho okamžite následoval. Keď ho dobehol, chytil ho za ruku a prikázal mu zhasnúť baterku. Keď boli na nejakom bezpečnejšom mieste, sadli si pod strom a chvíľu oddychovali.
“Čo je na tom napísané?” spýtal sa Allen.
Kanda vytiahol papier a pozrel sa na to.
“Always watches no eyes,” odvetil.
“Aké to prekvapenie...” poznamenal Allen ironicky.
“Počul si niečo?” spýtal sa Kanda.
“Ticho. Našťastie.”
“Pôjdeme ďalej? Kde je ďalšia strana?”
“Najprv musíme zistiť kde sme my.”
Obaja sa postavili a išli niekam ďalej. Allen už zapol baterku (“Slenderman nemá oči, ako by nás mohol vystopovať pomocou svetla?” povedal Kandovi keď mu ju zakazoval vôbec vytiahnuť) aby sa mohli rozhliadnuť čo je na okolí a ak by bola blízko strana, aspoň ju uvidia (snáď). Netušili, koľko chodili po okolí, hodinky si nebrali a mobily nechali doma.
“Kanda, som unavený...” Allen sa začínal potácať, oči mu klipkali a videl rozmazane.
“Baka Moyashi. Už vieš, prečo som ti hovoril, aby si sa doma vyspal?” vynadal mu Kanda.
“Kanda, PROSÍM, aspoň chvíľku ma nechaj oddýchnuť si!” Pozrel na Kandu psími očami, vedel, že tomu nikto nemôže odolať a podriadi sa. A Kanda nebol výnimkou.
“Fajn,” privolil Kanda nakoniec. “Ale najprv nájdeme nejaké miesto, kde sa môžeme schovať,” dodal.
Allen prikývol.
Pokračovali ešte asi štvrť hodinu kým našli starú lesnícku búdku do ktorej sa schovali. Vnútri boli nejaké kožušiny, ktorými sa prikryli a odpočívali. Po pár minútach však obaja zaspali.
Kanda sa zobudil a zaklipkal očami. Tma. Allen spal s hlavou na jeho hrudi.
“Moyashi, Moyashi vstávaj! Zaspali sme!” šepol a potriasol ním.
“Hnn, Kanda čo je...”
“Zaspali sme tu! Musíme pokračovať!”
“Zaspali... Sme?” Allen bol okamžite čerstvý a  pripravený pokračovať.  Pred odchodom sa však trochu najedli (každy si dal AŽ JEDNU energetickú tyčinku!) a napili sa.Opatrne sa vyplížili von a hľadali ďalej. Vzadu na búde našli ďalšiu stránku.
“Don’t look or it takes you,” prečítal Allen text. “No, to je asi trochu neskoro rozmyslieť si to...”
“Kam teraz?” spýtal sa Kanda.
“Ďalšie stránky... Tunel, drevené stĺpy, kamene, červená... nazvime to veža, dom, tankery a potom ešte na starom aute.”
“Podobné miesta tu v okolí... Baňa, rúbanisko, menhiry, veža... to neviem čo by mohlo byť. Dom by mohol byť ten kaštieľ čo tu neďaleko je, len pár miestností zostalo, tankery... Niečo podobné tu je a staré auto som tu taktiež videl.”
“Kaštieľ si necháme až na záver, že? Je to najdesivejšie miesto celej hry, teda ten dom...”
“Fajn. Ak stránku nenájdeme nikde inde, tak pôjdeme do kaštieľa, inak sa mu vyhneme.”
“Vďaka...” ‘Ďakujem, že si mi splnil možno moje posledné prianie v živote...’
“Čo je najbližšie?” spýtal sa po chvíli.
“Myslím že baňa,” odvetil Kanda zamyslene.
“Kade? Veď ma.”
Allen chytil Kandovu ruku a vyrazili do tmy. Bola stále piatková noc, no, možno už sobota po polnoci, kto vie ako dlho spali. Hlavné bolo, že zatiaľ nestretli ani nevideli Slendermana.
Baňa naozaj nebola ďaleko, našli ju za chvíľu. Vošli dnu.
“Kde má byť?” zašepkal Kanda.
“Na stene. Vždy sa spawne niekde inde, takže sa musíme poriadne obzerať.”
Kráčali ďalej a ďalej, hlbšie a hlbšie do temnej bane. Takmer nič nebolo vidieť, jediné svetlo bolo svetlo baterky. A kto vie ako dlho im to vydrží...
“Kanda ja sa bojím...” zašepkal Allen, ktorý sa držal Kandu ako kliešť.
“Čoho?”
“Môže tu byť...” odvetil Allen. “A keď budeme vychádzať, budeme sa musieť otočiť. Vtedy ťa dostane. Aj v hre, aj tu.”
Aj keď bol oblečený dostatočne teplo, triasol sa.
“Nie je dôvod sa otáčať, baňa má na druhej strane východ,” odvetil pošepky Kanda.
Allen prikývol a pokračovali ďalej.
“Mám ďalšiu,” ozval sa Kanda odrazu.
“Čo je na nej?” spýtal sa Allen ticho.
“Obrázok. Veľa malých, čiernych postavičiek.”
“Fajn. Kam pôjdeme teraz?”
“Keď vyjdeme z bane je to asi 5 minút chôdze kým dorazíme k rúbanisku,” odvetil Kanda.
Išli ďalej. Allen kráčal za Kandom, ktorý sa v bani vyznal lepšie. Chodba sa začínala znižovať a bola oveľa menej opracovaná. Každú chvíľu ste mohli naraziť do kusu balvanu. Ticho, ktoré prerušovali iba kroky odrazu prudko narušil úder.
“Sak...ra...” sykol Allen.
“Čo sa stalo, Moyashi?” spýtal sa Kanda a už sa išiel otočiť, aby sa pozrel, keď ho zrazu zastavil Allen.
“Neobzeraj sa!” povedal rýchlo. “Nič mi nie je. Len som... narazil do nejakého kvapla či čo to bolo. Trochu to krváca, nič vážne, môžeme pokračovať.”
“Si si istý?”
“Hej. Ideme.”
Allen sa postavil a išiel za Kandom ďalej. Po ďalších približne dvadsiatich minútach boli vonku.
“Môžem sa už pozrieť?” spýtal sa Kanda.
“Áno. Dúfam...”
Kanda sa otočil a pozrel na Allena. Boli ožiarení len slabým svetlom baterky.
“Mo-Moyashi,” vyjachtal Kanda, keď sa otočil.
“Čo? Je za mnou? Mám utekať?” spýtal sa Allen zdesene a už sa pripravoval ujsť.
“Nie. Len... Nie je to tak v poriadku ako si vravel...”
“Blbosť, nič mi nie je.”
“To môžeš tvrdiť ale tá krv hovorí niečo iné.”
“Tak zlé to byť nemôže!”
“Keď vyjdeme z lesa, zavolám taxík a nariadim smer-nemocnica. Mali by sme to ošetriť a trochu si odpočinúť.”
“Ale čo zvyšné stránky? Ešte ich stále ostalo 5!”
“Dosť času. Musíme to ošetriť aby si tu neodpadol.”
Allen prevrátil oči ale nenamietal.
“Tak ale kam máme ísť? Nejaké vhodné miesto tu je?”
“Mal by tu byť nejaký dom, zrub či čo. Nie je to ďaleko.”
“Veď.”
Kanda chytil Allena za ruku a viedol ho niekam do lesa. Les bol veľký a našťastie v ňom bol aj dostatok stávb aby sa mohli ukryť. Po štvrť hodinke chvôdze dorazili k zrubu do ktorého sa ukryli. Kanda vytiahol kapesníky a namočil ich do vody. Allenovu ranu jemne vyčistil a potom vytiahol náplaste a prelepil Allenovi ranu.
“Ty si vedel, že sa niečo takéto stane, však?” spýtal sa Allen so smiechom.
Kanda mykol plecami. “Treba byť pripravený. Mal by si si trochu odpočinúť, aspoň na pár minút sadnúť.”
Allen prikývol a oprel sa o Kandovo rameno. Za chvíľku už opäť spal. Kanda s povzdychol, ale nakoniec zavrel oči a aj on o chvíľku spal.
Zobudili sa na zimu. Cez malé okienko bolo stále vidieť mesiac takže zaspali asi len na veľmi krátko. Pozviechali sa na nohy a vyšli z budovy.
“Čas nájsť zvyšné stránky... Kam máme ísť?” spýtal sa Allen.
“Najprv musíme nájsť, kde sme my,” odvetil Kanda.
“Ty to nevieš?!”
“Bol som tu pred pár rokmi, netuším, kam máme ísť. Zopakuj mi tie miesta.”
“Kamene, veža, kamión-”
“Kamióny parkujú kúsok odtiaľto!”
“Veď.”
Kanda chytil Allena za ruku a rozbehli sa niekam... niekam.  Kamióny stáli pri ceste a jedna stránka bola pripnutá na jednom veľmi podobnom tomu z hry..
“Kam máme ísť teraz?” spýtal sa ticho Kanda.
“Preč odtiaľto, už máme štyri,” odvetil Allen kvapne a rozbehol sa preč.
Po dlhom behu sa zastavili a vydýchali.
“Čo je napísané na tejto stránke?” opýtal sa Kanda.
Allen vytiahol stránku z vrecka.
“Help me.”
Kanda sa smutne pousmial.
“Kam pôjdeme ďalej, Kanda?” spýtal sa Allen.
“Najprv musíme nájsť, kde sme my,” odvetil mu.
“Ty to nevieš?!”
“Bol som tu pred pár rokmi, netuším, kam máme ísť!”
“Obzri sa okolo seba, niekam musíme ujsť!”
“Keby sme ostali pri kamiónoch, mohli sme sa schovať tam...”
“Nejaký úkryt, som vyčerpaný...”
“Zase?!”
“Kanda prosím!” V Allenových očiach sa zračilo zúfalstvo. Nad okom mal stále tú ranu a vyzeralo to tak, že to stále trochu krváca. Kanda strhol náplasť dole a pozrel na ranu. Už sa takmer zacelila. Zvláštne, veď spali tak nanajvýš hodinu. Alebo? V poslednom čase sa dialo veľa nepochopiteľných vecí, tak to jednoducho nechal tak. Ešte raz ranu trochu vyčistil a prelepil novou náplasťou.
“Kúsok odtiaľto by mohla byť jaskyňa, skryjeme sa tam.
Allen prikývol a následoval Kandu. Naozaj tam bola malá jaskynka do ktorej sa mohli skryť. Allen opäť po chvíli zaspal. Po týždni bez spánku zrejme dospával. Ale nikdy to neboli veľmi dlhé spánky. Či?
Allen a Kanda sa zobudli približne v rovnakom čase.
“Mali by sme ísť...” oznámil Allen. “Stále nám ostáva ešte polovica stránok.”
Celé to bolo stále desivejšie a desivejšie. Kam ísť? Stále tam ešte bolo 6 miest kde neboli a  Allen sa modlil ku všetkým svätým aby nemuseli do kaštieľa. Mali strach, že sa vybijú batérie v baterke alebo ich dostane Slenderman. Tej druhej možnosti asi tak miliónkrát viac než tej prvej. Získali dve ďalšie stránky.
“Aké ďalšie miesta ešte máme prezrieť?” opýtal sa Kanda Allena.
“Spomínal si rúbanisko.”
“Rúbanisko? To nie je tak ďaleko. Budeme tam do desiatich minút.”
Za pár minút naozaj boli na mieste. Bolo to malinké rúbanisko uprostred lesa. Zrejme jedno z mála miest, kam prenikalo svetlo. Les bol hustý a temný, stromy boli vysoké a hodne rozvetvené, takže neprepúšťali takmer žiadne mesačné svetlo.
“Kanda... Nič tu nie je!” Allen mal v očiach teror, bol zničený. Ak to takto dopadne, budú musieť ísť do kaštieľa!
“Ako som to mal vedieť!” odvrkol Kanda. “Povedal si drevené stĺpy. A toto je jediné miesto, ktoré by mohlo mať spojitosť s niečím takým ako tie ‘drevené stĺpy’. Drevené stĺpy... Dopekla kde by sa tu niečo také nabralo?!”
“Netuším! Ako sa to nabralo v tej hre?! Vieščo ak ťa to tu už so mnou omrzelo tak kľudne choď a zavolaj si taxík alebo niekoho stopni! Ja som sa tvojej spoločnosti nedožadoval, takže daj mi tie stránky a ja pôjdem sám! Vráť sa a ja to dokončím, tak či tak je to môj problém. Takže choď preč a daj mi pokoj!”
“Fajn!”
“Fajn! Zbohom!” Allen sa otočil na opätku a odkráčal preč.
Kanda následoval jeho príklad a išiel opačným smerom k plotu aby mohol vypadnúť z tejto nočnej mory. Po chvíli sa však zastavil. Trápili ho výčitky svedomia. A... Smerom, ktorým sa Allen vydal bol-
Spoza chrbta sa mu ozval výkrik.
“Moyashi!”
Kanda sa rozbehol za Allenom. Nebolo to ďaleko, ale stále sa bál, že prišiel neskoro. Cez les kedysi tiekla rieka, ktorá vyhĺbila hlboké koryto. Jej tok však začiatkom dvadsiateho storočia odvrátili takže ostalo už len prázdne koryto. Keď k nemu Kanda dobehol, na dne videl ležiaceho Allena. S najvyššou prvdepodobnosťou nevidel okraj a spadol.
“Moyashi!” zavolal na Allena.
“Hn... Čo... Kanda?”
“Si v poriadku?” spýtal sa a skĺzol dole k svojmu priateľovi.
Allen sa nadvihol na lakti a sadol si. Pokúsil sa postaviť, ale spadol na zem.
“A-asi som si vytkol členok...” odvetil.
“Baka Moyashi. Poď, pôjdeme ďalej hľadať-”
“Kanda,” prerušil ho zraru Allen, ”zrejme som našiel vežu.”
Pred nimi sa týčila stará, takmer celkom zbúraná veža. Na jej stene bol pripnutý papierik. S Kandovou pomocou sa k nemu Allen dostal a zobral ho.
“Follows,” prečítal nahlas text. “To je sedem z ôsmich. Máme tento, Help me, obrázok, Don’t look or it takes you, Leave me alone, Always watches no eyes a No no no no no no. Zostáva už len jeden. Kam pôjdeme?”
“Zostal už len kaštieľ.”
“Ešte jedno miesto, prešli sme ich len osem!” argumentoval Allen. Odmietal ísť do kaštieľa. tam ho v hre vždy dostali.
“Nič iné si nespomínal!”
“Jedno som vynechal... Už viem! Boli tam také steny stavané do kríža... Čo to bude?”
“Kríž? Netuším o ničom takom...”
“Kríž symbolizuje cirkev. Nie je tu náhodou nejaký svätý prameň?” spýtal sa Kandu.
“Keď to tak spomínaš tak je. Asi tak desať minút chvôdze, ale s tvojím členkom to bude dlhšie...”
Alle prikývol.
“Ideme.”
Cesta bola namáhavejšia než očakávali. V tme nič poriadne nevideli a tak sa Allen často potkýnal. Celkovo im to zabralo asi pätnásť až dvadsať minút kým dorazili k svätému prameňu. Na búdke z ktorého vytekal bol pripnutý posledný papier. Allen ho zobral.
“Máme to!” zvískol nadšene. “Vyhrali sme!” Hodil sa Kandovi okolo krku.
“Teraz už stačí len nájsť cestu. Vieš kade sa ide, však?”
Ticho.
“Kanda? Vieš, ako sa dostaneme von z lesa, všakže?” spýtal sa Allen s počuteľnými obavami v hlase.
“Mohol by som nás odtiaľto dostať. Myslím, že by som mohol nájsť cestu...”
“Mohol?! Ako to myslíš že mohol?! Veď... Doviedol si ma až sem! Ako to že nevieš ako sa dostať preč?!”
“Moyashi, upokoj sa, veď už sme sa Slendermana zbavili, niet sa čoho báť!” snažil sa Allena upokojiť Kanda.
“Tak sme sa ho zbavili, ale teraz sme stratení v lese uprostred noci, bez jedla a pitia. Je mi zima a chcem ísť konečne domov! Baterka sa o chvíľu vybije a mám vytknutý členok ja sa bojím už toho mám dosť...” Allen mal slzy na krajíčku. “Ľutujem že som sa do tohoto kedy montoval nikdy som si nemal nič hľadať ani čítať keď som sa vtedy večer vystrašil keď som si začínal hľadať mal som sa na to vykašlať a už sa toho nikdy nedotknúť proste na to kašlať a už v živote nič nikdy proste zabudníť...”
“Spoločnými silami sa dostaneme preč! Tak už sa upokoj, všetko bude dobré. Prídeme domov a na všetko zabudneme, okey?”
Allen prikývol.
“Máš pravdu...” Pomaly sa otočil a zasvietil na cestu.
Tmu preťal výkrik. Dlhý, krv mraziaci výkrik. Allen pustil baterku na zem a cúvol. Potkol sa však a padol na zem.
“Moyashi, čo sa deje?” spýtal sa Kanda keď k nemu rýchlo priskočil.
“On... On je... On tam...” jachtal Allen vystrašene.
Kanda sa pozrel na miesto kam zízal Allen.
Vysoká postava v čiernom obleku pod ktorým mala bielu košeľu. Okolo krku mal čiernu kravatu. Biela pokožka, hlava bez tváre či vlasov.
“To nie je možné...” zašepkal.
Allen pozrel na papierik ktorý strhol z búdky. ‘Can’t run’. V tej chvíli mu pred očami prebehla veta, ktorú mu napísala Miranda. Veta, ktorá mu dala nádej. Veta, ktorú zle preložil. Nie je úniku... A čo Lavi hovoril o hre... Nedokončil, pretože ho vyrušil Bookman. Ale- potom sa Slenderman objaví a zabije ťa.
“Kanda...” šepol. “U-uteč...”
“Čože?”
“Uteč preč. Proste ujdi. Ide po mne. Nie je úniku... Zachráň sa...”
“Nikdy! Nenechám ťa tu. Nenechám. Si ešte len dieťa, nemôžeš zomrieť! Nie teraz. Nie tu. Nie takou strašnou smrťou...” Pritúlil si plačúceho Allena k sebe.
“DIE...ŤA?” ozvala sa postava pred nimi.
“Kanda ja sa bojím!” šepol Allen a pritiahol sa ešte bližšie ku Kandovi.
“STRATIL SI... SA?” spýtal sa Slenderman pred nimi a predklonil sa, aby na nich “lepšie videl”.
Allen prikývol.
“POTREBUJEŠ... POMOC?” spýtal sa ho Slenderman.
Allen nemo zízal na Slendermana. Počul, že Slenderman bol pôvodne dobrá víla ktorá pomáhala strateným deťom v lese, ale že by to bola pravda...
“POTREBUJEŠ... SA DOSTAŤ... Z LESA?” opýtal sa Slenderman znovu.
“A-áno...” odvetil Allen ticho.
Slenderman mu podal ruku.
“NÁSLEDNUJ... MA...” prikázal milo.
Allen sa pokúsil postaviť, no spadol späť na zem. Členok ho bolel viac a viac.
Kanda ho jemne zobral do náručia.
Slenderman pomaly vyrazil do tmy následovaný Kandom. Po nejakom čase, možno pol hodine, no možno aj po dvoch celých, sa dostali k plotu k bránke. Slenderman ju otvoril a Kanda vyniesol Allena von.
“Ďakujeme vám pa-” začal Allen, ale nikto tam už nebol. Kanda ho zložil k plotu vedľa stromu a krovia.
“Bude vadiť, ak si tu na chvíľu sadneme a oddýchneme si?” spýtal sa Kanda, keď sa naňho Allen pozrel s otázkou v očiach.
“Nie,” odvetil Allen s úsmevom. Kanda sa tiež usmial a sadol si vedľa neho.
“Smädný?”
“Ohromne. S toho kriku o život človek vysmädne,” odvetil so smiechom a vďačne prijal fľašku vody od Kandu. Keď dopil, oprel sa Kandovi o plece.
“Ty, Kanda?”
“No?”
“Vadilo by, keby sme sa zdržali trochu dlhšie?” opýtal sa a zívol.
“Myslím že teraz už nie,” odvetil Kanda a ochraniteľsky Allena objal. Obaja o chvíľku spali.
Okolo šiestej ráno sa Kanda zobudil na húkanie sirény. Pred nimi boli dve policajné autá. Kanda sa postavil a išiel všetko vysvetliť a vybaviť. O chvíľu prišla aj sanitka a odviezli Kandu a Allena do nemocnice.

* * *

Keď sa Allen prebudil, bolo už neskoré popoludnie. Ležal na nemocničnej posteli. Členok mal obviazaný a ranu na čele zošitú.
“Moyashi, si hore?” zašepkal hlas vedľa neho.
“Hnn... Kanda?” zamrmlal Allen ospalo. Pomaly otvoril oči. Rozhliadol sa. “Kde sme...?” spýtal sa.
“Ráno nás našli pri lese, zavolali sme sanitku a odviezli ťa do nemocnice. Ako sa cítiš?”
“Celkom dobre... Len som hladný a ešte trochu unavený...” odveil Allen.
“Niečo na jedenie? Hneď pôjdem kúpiť nejaké bagety, videl som ich v bufete dole. Hneď som späť.”
Kanda sa zdvihol zo stoličky, na ktorej celý čas sedel a išiel do bufetu. Keď vychádzal, dnu vtrhli Lenalee a Lavi.
“MOYASHI-CHAAAAAAAAAAAAAAAN!” zvískol Lavi a hodil sa Allenovi okolo krku.
“Lavi... Pusti ma... Nemôže... Nemôže dýchať... Drtíš mi hrtan... Prestaň... Lavi... Lavi prestaň...” zalapal po dychu Allen.
“Eh, sorry. Len že nebol si dlho dostupný, tak sme sa báli...”
“Dlho nedostupný? Ako? Čo?”
“Allen-kun, bol si preč niekoľko dní! Nedvíhal si telefón ani pevnú linku, neodpovedal na SMS-ky, nebol online a keď sme prišli k tebe domov, neotváral si. Suseda povedala, že ste s Kandom pred pár dňami večer odišli. Tak sme zavolali políciu, aby vás našli,” vysvetlila mu Lenalee.
“Pár... dní? Veď... Veď dneska je sobota, nie? Včera večer sme vyrážali a-”
“Sobota? Allen, dneska je streda!”
Allen len na svojich priateľov zízal ako omámený. Nenachádzal slov. Boli preč... Niekoľko dní... Ako to? To spali tak dlho? Alebo keď občas zaspali v lese, tak to prespali celý deň? Zrejme...
Lenalee a Lavi si sadli a začali s Allenom preberať, kde bol, čo je nové v škole a podobne. Kanda sa po desiatich minútach vrátil s Allenovou... Vlastne už aj večerou a pridal sa do rozhovoru. Čas prešiel veľmi rýchlo a bolo osem hodín a tak aj koniec návštevných hodín. Lavi a Lenalee sa rozlúčili a išli domov. Allen a Kanda osameli.
“Ty... nejdeš?” spýtal sa Allen prekvapene.
“Zostanem na noc. Zajtra ťa zoberiem domov a potom všetko bude ako predtým,” odvetil Kanda s úsmevom.
“Ďakujem. Ale nemyslím, že to niekedy bude rovnaké... Na niečo takéto sa nedá zabudnúť. A je to poučenie: Ak ťa niekto varuje, aby si nečítal takéto horrory, mal by si poslúchnuť, inak skončíš na Halloweena v lese prenásledovaný príšerou, ktorá ťa chce zabiť.” Zasmial sa.
Kanda si sadol vedľa Allena na posteľ. Allen sa k nemu pritúlil.
“Poriadne sa vyspi... Zaslúžiš si to, po tom všetkom...” šepol Kanda Allenovi do ucha a pritiahol si ho bližšie k sebe.
“Dobrú noc...”
“Dobrú...”

Fuh, dlhé, ja viem. Dalo mi to dva týždne a pár nervákov pri zaseknutí sa na mieste, nespomínajúc strach zo Slendermana lebo toho viem až sakra moc. No to ma neodradí, mienim čo najskôr dokukať Marble Hornets a hru Sledner budem tiež hrať. A Sanatorium by som tiež brala... Obrázok na vrchu je môj. Prosím, nekopírujte ani nekradnite bez môjho osobného súhlasu. Dúfam, že ste si to užili. Baj baaaj!