Try it on - Slayers fanfiction

WARNING!This fanfiction is in SLOVAK, so you must:

1. be from Slovakia

2. use google translate and try read.

Fanfiction will be share on deviantART, after I will translate it...

Fanfiction is submitting one chapter per week, but if I wouldnt have any time, it be more...

,Sakra, to je otrava!´ pomyslela som si. ,Škola ledva skončila, a už musím ísť TAM?!´ Nasraná som došla do svojej izby a treskla tašku o zem. Na toto som vážne nemala náladu. ,Sakra, to sa nemôžem uliať aspoň na jeden deň?!´ ,,DO RITI S TÝM! FUCK YOU, L-SAMA!!!" zvreskla som a išla do kuchyne sa najesť.
Nechápem, prečo tá mrcha vybrala práve mňa. Prečo som práve JA, Liossa, musela skončiť na ZEMI medzi ĽUĎMI? Prečo ne bratranec Xellos alebo niekto iný?! Netvrdím že teta Zellas, tú ožranku by som neposielala... Ale ja?! Mam len 161 rokov, nemám toľko skúseností! A skončila som tu. V tomto debilnom, práchnivom ľudskom svete. Vedela som, že raz sa dostanem domov, ale nevedela som kedy. ,,ASI MA TRAFÍ ŠLAAAAAAAK!!!" zajačala som, nahádzala veci do kabelky a vypadla som konečne z domu.

DarkDuchesse presents: Try it on! or, how I call it before: the FANFICTION!

Prologue,

Or chapter, where you can read, how my past life suck

Išla som po ceste ďalej a ďalej. Mala som zavreté oči,  v ušiach MP3. Bez jediného zvuku som zo seba dostávala slová J-popových songov, do ktorých som bola zbláznená.
Prišiel rad na Slayerske songy. Prvé bolo Sunadokei.
Nedokázala som zo seba dostať slova. Stratila som sa v spomienkach a myšlienky ma pohltili ešte viac ako predtým. Bolo to len asi pol roka, čo mi rodičia prezradili, že ma adoptovali.
Nevedeli, kto sú moji praví rodičia, nemali na nich kontakt, nevedeli, odkiaľ som... Proste nič.
Bolo to v období, keď som si zamilovala anime, a cítila som, že som iná...
Úplnou náhodou som našla Slayers. Keď som videla postavy, zdali sa mi nové, ale zároveň som z nich mala dojem, že som ich už predtým videla. Najviac sa mi to zdalo, keď sa objavil fialovovlasý týpek menom Zelos. Bolo mi to divné, ale nechala som to tak. Nakoniec vysvitlo, že je to japonské Zeros a anglické Xellos dokopy, a tak vzniklo české Zelos.
Bol mi hneď nejaký podozrivý, a v sebe som cítila niečo ako nenávisť.
Po nejakom čase sa mi zčasti vrátili spomienky, a vysvitlo, že Deep Sea Dolphin je moja mama, Zellas teta, Xellos nenávidený bratranec a tak ďalej...
Zistila som, že tu mám v podstate prácu. Nakoľko sme mazoci, tak sa v tom nevyznáme... A ja som bola tá, ktorú poslali sa naučiť viac o ľuďoch... A štve ma to.
Mala som zavreté oči, premýšľala som ani neviem nad čím, proste topiaca sa v spomienkach. Odrazu sa song vypol. Myslela som, že sa to vybila MP3, ale odrazu som do niekoho narazila. Cítila som, že to bola žena, vyššia ako ja.
,,Pardon, nechcela som, ja len...” Otvorila som oči a pozrela sa na slečnu. ,,Luna?”
,,Haha, ahoj, dlho sme sa nevideli, Liossa!”
,,Heh, hej, niečo cez 12 rokov...” povedala som nervózne. Mala som pri sebe len malú tašku s vecami na výtvarku, nič viac. Ani oblečenie, ani nič. Proste nič. Netušila som, čo mám teda robiť.
Až teraz som si uvedomila, že o všetko sa mi starali moji adoptívni rodičia. A mama? Kde asi bude? A prečo sa ma Luna vôbec nepýta na moje “divné” oblečenie?
Pozrela som sa na seba. Mala som svoje normálne oblečenie: bledomodré šaty, v oblasti hudníku pieskovozlaté, so šnúrkou na dotiahnutie, ako lajblík, krátka sukňa, bledohnedý opasok, ktorý prekrýval koniec viazania. Obuté som mala zase moje vysoké kožené boty, bledohnedé ako opasok. keď som trochu potriasla hlavou, na pleciach som zbadala moje dlhé, vlnité čierne vlasy. Bola som to opäť JA.
,,Hej! Liossa! Je ti dobre?” prebrala ma z radostného vnútorného kričania Luna.
,,Čo? No... Hej!” Musela som si dávať väčší pozor na emócie, ktoré som získala tým dlhým pobytom v ľudskom svete. Bola som mazoku až tak extrémne, že aj keď som sa sama priveľmi potešila, prišlo mi zle. Na to asi aj Luna narážala.
,,Je mi lepšie ako kedykoľvek predtým!”
,,Dobre, tak sa porozprávame, kde si bola a tak...”
Povedala som Lune všetko, čo som si pamätala a čo som chcela. Nebolo by najlepšie, keby som jej hneď na prvom stretnutí po rokoch povedala, že po svete je známa ako krutá, nemilosrdná mrcha, z ktorej má Lina panický strach.
,,Hej, a čo Lina?” spýtala som sa odrazu. Proste som sa nemohla zdržať aspoň jednej takejto otázky.
,,Kto, Lina? No, vieš, my dve sa spolu nerozprávame...”
,,Oh, okey... Keď som vás videla naposledy, Lina mala 5 rokov, a boli ste nerozlučné... Čo sa vlastne stalo?”
,,Nooo.. To je fuk. A kde budeš bývať? Očakávam, že mama nevie, že si sa už vrátila...”
,,Yap, asi hej...” povedala som a vzdychla si. Kde budem spať?
,,Rada by som ti ponúkla izbu u nás v hostinci, ale sme celkom ďaleko od Zephilie, takže to nepôjde...”
,,To vidím. Teraz sme... Ruvina, ak sa nemýlim,” povedala som zamyslene. Domácu geografiu som si neopakovala ani nepamätám, a aj keď som mala v detskej izbe (tej ja Zemi) vylepenú ručne kreslenú mapu našej dimenzie, nedokázala som prečítať nápisy z počítača, takže ostala prázdna, až na hranice, pokoria a rieky...
,,Hej, Ruvina. Ako vidím, tak si na tej Zemi nezabudla!” zasmiala sa Luna.
,,Oh, prepáč, asi musíš byť hladná. Mám tu niečo na zub,” povedala Luna a začala sa hrabať v košíku zakrytom látkou.
,,Čo? Oh, ďakujem!”
Bol to chlieb, pomerne čerstvý, nemohol byť starší ako pár hodín. S Lunou sme boli dobré kamarátky, takže som bola šokovaná, akú “špinu” na ňu vrhajú na internete...